"Všade vôkol more hnusne kompaktnej mokrej žuly, stúpam si na totálne mokrú platou, paráda lezečky držia aj vo vode, tečúca voda sa o lezečku rozráža ako o kameň v potoku, mám desivý pocit, že mi začína premokať pokožka."
Pozerám z okna našej Barborky (Ford Transit) a okolo ubieha krajina; Čechy – orol Matoni, E55, vepøo knedlo zelo, Nemecko – len diaľnice a betónový Berlín, trajekt cez Baltické more – nikto negrcá, Švédsko – zápchy na diaľniciach, stovky ludí v MacDonalde, Nórsko – tisícky skál a stien, všetky sa odrážajú v pokojných hladinách jazier, úzke cesty plné ovčích manévrov, domy, ktorým rastie na strechách miesto škridle tráva a potom nekonecné náhorné plošiny, slnko mizne v hmle, cítime chlad a more - fjord.
Keï sme vystúpili z auta, ocitli sme sa na konci sveta. Odtiaľto sa dalo íst už len naspäť. Tisíc výškových metrov pod nami sa tiahol fjord - úzke asi 70 km dlhé vhĺbenie mora do pevniny. Celý bol lemovaný až tisíc metrovými stenami a to bol aj dôvod preco sme tu. Teda traja z našej posádky, zvyšní štyria prišli robit turistiku a obdivovat krásy prírody ci co:).
Prišli sme vyliezt Kjerag, to bol hlavný ciel našej cesty a tiež názov oblasti v juhozápadnom Nórsku. Masív Kjeragu súcast regiónu Lysefjorden je vo svete známy hlavne ako jedna z najlepších oblastí pre Basejumping v nám známom vesmíre. Pre tých ktorí nevedia co to je – takže týpek s odfarbenou dredovou hlavou, tetovaním na lýtku a piercingom na všetkých prepichnutelných miestach tela si dokráca na vrch tísícmetrovej previsnutej steny, postaví sa ku kraju, odchodí žváro a s bojovým pokrikom sa samovražedne vrhne dolu. Padá, resp. letí až 30 sekúnd, vlasy a gamby mu pritom hrôzostrašne vlajú a niekolko desiatok metrov nad zemou to už nevydrží a tak si s brutálnym pleskotom otvorí padák. Celý priebeh letu závisí od toho, do akej miery je dotycný vyšinutý a skúsený. Tí najlepší padajú najdlhšie, najdalej, najhlbšie a najhlucnešie. Tolko k basejumperistom.
Náš zámer bol presne opacný. Z približne 20 výstupov, ktoré sa na neskutocných okolitých stenách nachádzali sme si na zoznámenie sa s miestnym lezením, vybrali cestu Nordostpassasjen 7+/A2, 24 dlžok, 935m. Viedla na najvyššiu miestnu stenu v peknej kompaktnej a aj ked nie súvisle exponovanej žule. Kedže sa stena vypínala priamo nad fjordom, zacínala prakticky v nadmorskej výške nula a koncila v tisíc. Aj preto sme pri lezení bežne narazili na inak sa v horách nevyskytujúce lopúchy, listnaté stromceky ci slimáky (tie malé hnedé svine nám oslizili klúcové chyty - a lez potom volne:)) a tiež sme ako dopravný prostriedok pod stenu museli použit lodku.
Nevelká bárka nás vysadila na možno najidylickejšom mieste aké som kedy videl. Polostrov pod monumentálnym kilometer vysokým žulovým amfiteátrom, asi najzelenšia tráva na svete a nej rozsiate obrovitánske šutre ako v rozprávke. Oko žiadneho horolezca, ci bouldristu by pri tom pohlade nemohlo zostat suché (mali sme mokré a slané nielen oci – ten chalanisko si to na tej lodke riadne dával a vlny špliechali až na palubu).
Ked sme na tomto prekrásnom mieste trcali kvôli daždu už tretí den, tráva zrazu nebola až tak zelená a kamene boli aj tak pekelne ostré, takže bouldrovanie bolo skôr masochizmom.
Liezli sme v zostave ja, Andy a Sušky. Dvaja sme sa striedali v prvolezení a Suškymu prischla svina. On ju však tahal s neskutocným nadšením a nadludským odhodlaním, takže sme sa mu s nou radšej ani nepokúšali pomôct- mali sme pocit, že by mu zo života zmizlo nieco dôležité. Zacali sme liezt okolo obeda a prvý den sme bez vážnejších problémov doliezli na štand jedenástej dlžky. Tam sme sa na komfortnej polici pohodlne štyri hodinky vyspali. V tejto casti Nórska trvá noc približne tri hodiny, takže sa dalo liezt až do polnoci a o štvrtej ráno veselo pokracovat. O štvrtej ráno nás zobudil dážd. Neostávalo nám nic iné ako pokracovat v lezení a dúfat, že to prejde. Zacínal liezt Andy, toto na mna nie je, ešte spím, ani som neranajkoval, žiadna teplá káva ani tousty, ledva za ním vyžumárujem. Andy tahá ešte jednu dlžku a potom prichádza na radu asi najtažšia volná dlžka, tak si dávam na posilnenie snickersku a dúšok borovicky a ide sa na to. Nastupujem do úzkeho, samozrejme mokrého komína a snažím sa don nejako narvat (nic pre pupkatých pánov). Zrazu sa šmyknem a bez akéhokolvek istenie padám do vnútra komína. Chvílu tam zostávam zaseknutý, Andy poznamená: „No vidíš a už si v nom.“ Ja vidím akurát tak velké hov.., no pohoda, nic vážne sa mi nestalo, takže leziem dalej. Po výleze z komína sa dostávam na asi najexponovanejšie miesto v stene, stojím na od steny odklonenej vežicke, pod nohami šeststo metrov éteru, založím dva friendy a vychutnávam si krásnu vzdušnú špáru. Po chvíli sa však dostanem do hladkej platne a lutujem, že som, frajer, okrem tých dvoch friendov desat metrov pod nohami, nic nezaložil. Tak predsa to budem musiet urobit. Vytahujem kladivo, železo a tlciem svoju prvú skobu v živote. Cing, ceng „bachááá“ a skoba sa rúti kamsi k zemi. Ja sa na to môžem ..., odkladám kladivo a leziem dalej. Ked po krutom boji doleziem na štand, ruky mi neviem preco vibrujú a okolo krku mám stiahnutú akoby slucku.
Štyri dlžky na vrchol. Voda prší odvšadial. Z vrchu, z boku, zospodu. Sme úplne mokrí, dážd je taký jemný, že ani Gore-tex nestíha. Vietor nechá vodu vystrájat neuveritelné kúsky. Jednotlivé obrovské kvapky z nedalekého vodopádu si okolo nás lietajú ako hmyz. Krúžia, menia smer, laškujú s vetrom a ja len cumím a drkocem zubami.
Posledné dlžky sa zmenili na boj o suchý život. Snívali sme o suchej posteli, suchých topánkach, prádle. Nic viac od života nechcem. Len nech už sakra prestane štat. Neprestalo.
Toto sa predsa nedá! Ako mám liezt štyridsat metrový traverz na trenie v platni, ked sa po nej valí potok vody? Spomínam si na kanoning a je mi lepšie. Neverili by ste, no lezecky držia na trenie aj v potoku. „Vychutnávam“ si teda nevšedný lezecký zážitok, nadávam ako pohan, drkocem už nielen zubami, ale všetkým cím sa drkotat dá, myslím na smrt, na krásnu suchú smrt, na pobyt v rakve bez dažda, no zrazu je koniec. Posledný štand bol zázracné miesto. Asi jediné miesto v šírom okolí, kde nefúkalo a Bože vdaka ani nepršalo. Takže, už len jedna dlžka a sme navrchu.
Absolútne znicení sa všetci spolocne ocitáme hore kdesi na náhornej plošine. Sme štastní, že to máme za sebou a všetci si v duchu šepkáme nikdy viac. Je práve polnoc. V stene sme strávili štyridsat hodín, z toho až štyri hodiny zabral spánok a osemnást sme liezli bez kvapky pitnej vody. Hurá smerom k teplu, suchu, jedlu a pivu. Keby sme v tomto momente vedeli co nás ešte caká...
Náhorná plošina pripomína mesacnú krajinu. Nekonecné zvlnené žulové platne, sneh, priepasti a jazerá. Všetko je rovnaké a za obzorom vždy caká ten istý výhlad. Vietor a dážd na nás samozrejme nezabudol. Nedá sa spat ani nic, len dalej bezcielne chodit a cakat na rozvidnenie. Ked konecne príde, nachádzame cestu a z nohy na nohu krácame kamsi, nezáleží už kam, proste niekam, kde nie sú skaly, ani voda, ani bahno, ani priblblé ovce a protivná ocirvúcozelená tráva.
Ked sme sa vrátili domov, všetci sa ma pýtali: „Tak co, ako bolo v Nórsku?“ Odpovedal som vždy s úsmevom: „Jasné paráda chodte tam, je to nádherná krajina, úžasné steny, krásne jazerá, neopakovatelný zážitok, ale (vulgárna nadávka) pocasie a prohibícia.
Ondrej Valentín
prebrané z www.hkextrem.sk, uverejnené v Jamesáku 05/2004
